reklama

Mladý som bol - krátko žil, včasne som svet opustil...

Vraj najkrajšie príbehy píše život. Smutné príbehy. Často sú to osudy ľudí, ktoré dojímajú k slzám, pri ktorých sa chvejeme a sme radi, že sa niečo také nestalo nám.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Cintoríny sú miesto, ktoré by mal mať každý v úcte. Kde by sa nemalo kričať a mali by sme si ctiť pamiatku zosnulých, ktorí tam už na veky spia. Dnes sme na jednom cintoríne boli. Je to dedinský cintorín na Horehroní. Boli tu staré kríže i nové krásne brúsené pomníky. Jeden, ktorý stojí hneď pri chodníčku, má okrem vyrytých zlatých písmen v čiernom kameni i vypieskovanú podobu zosnulého. Mladý chlap, ktorý už 15 rokov leží v zemi. Bol to kamarát nášho známeho, ale na takej dedine každý každého pozná a všetci vedia, ako sa to stalo. Ako sa zdravý tridsiatnik dostal do nenávratna, opustil všetko, čo si začínal budovať . Pretrhol nitku uprostred, kde ešte nemala končiť.
Raz večer, keď sa vracal autom domov mal vypité. V tomto kraji sa mimoriadne pije, keď je s kým a keď je príležitosť. Oni však aj veľa znesú. Taký človiečik z dolniakov za nimi nestačí držať krok, a rýchlo je tak nadretý, že si nevie chytiť kľučku od spálne. Ale oni znesú. Ani tento chlap nebol opitý, ale mal niečo vypité. To však mal aj mladík, ktorý sa vracal domov pešo. Jeho nohy neposlúchali hlavu, kolená sa podlamovali ako brezové prútiky a len-len že ho ako-tak niesli. A vtedy sa to stalo. Mladík sa nevedel udržať krajnice a otupené zmysly vodiča nevedeli hneď zareagovať. Zrazil ho. Keď sa niečo také stane, človek rýchlo vytriezvie i z veľkého piva. Mladík ležal a muž, ktorý ho zrazil si myslel, že ho zabil. Ako sa pozrie do očí rodičov, a čo im povie? A ako sám bude žiť s tým, že niekoho hoc neúmyselne, ale predsa, zabil?
Koniec príbehu asi každý tuší podľa pomníka. Z hryzúcim svedomím a výčitkami to spravil. Išiel k štreke, vyčkal. Keď uvidel svetlá, keď sa priblížil vlak - skočil.
Zabil sa.
Zrazený mladík mal polámanú nohu. Mohol ho zabiť, ale nestalo sa tak. Mohlo byť z toho poučenie na celý život. Možno by už nikdy nepil. Alebo by už nikdy nejazdil. Iste by sa niečo zmenilo. No takto sa všetko zastavilo. Nebolo vinníka... snáď okrem alkoholu, ktorý býva svedkom mnohých nešťastí.
Je zvláštne, ako ľudia v mase zanikajú. Ako nemajú identitu. Fanúšikovia na koncerte, ktorí majú radi jednu kapelu. Pracovníci vo fabrike, ktorí majú spoločného zamestnávateľa. Susedia v jednej bytovke. Množina, ktorú niečo malé, nepatrné spája. A pritom má každý nejaký osud. Nejaké drobnosti, maličkosti, o ktoré sa nik nezaujíma, ktoré ho trápia alebo tešia, ale sú to také drobničky, že o nich nikto nevie. Je to individualita pre svet hlboko skrytá. V podstate nikto o nikom nič nevie. Poznáme niekoľko zaujímavostí, alebo dôležitostí zo života, ale nepoznáme tie drobné písmenká pod textom. Keď niekto spácha samovraždu, vedia o tom všetci. Ale nik nevie, že si napríklad dával zubnú kefku dole štetinami do pohára, alebo si do mlieka sypal cukor, alebo si sladil kávu škoricou... Poznáme iba veľkosť, nie malosť človeka.


Veronika Ševčíková

Veronika Ševčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Svet je nesmierne prázdny, ak vidíme len vrchy, rieky a mestá. Až keď spoznáme súzvučnú dušu, s ktorou prejdeme hoci aj mlčky životom, celý svet sa premení na kvitnúcu záhradu." Johann Wolfgang Goethe Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu