Veru, ako hovorí jedno zo slovenských prísloví, treba si dávať veľký pozor na hlavy študované! Nejden z nás sa iste popálil na tých, ktorí nás majú učiť. Nekrivdime, nie všetci potrebujú dokazovať, že oni majú učiť a nie druhí ich. Predsa sa však nájde mnoho takých, ktorým, ako sami s obľubou hovoria, "rozumu do hlavy nenaleješ".
Môj najmladší brat je dislektik. V dnešnej dobe je táto porucha veľmi módna a preto má ďalších piatich spolužiakov, ktorí sú na tom podobne. Okrem disleksie má aj disortografiu a poruchu koncentrácie. Nebudem obšírne rozpisovať aké problémy čo spôsobuje, veľmi stručne, sú to poruchy učenia. Na školách začali prebiehať školenia pre Pánov Učiteľov, aby sa NAUČILI ako majú k týmto deťom pristupovať. Iste uznáte, že tí, ktorí sami učia by mali mať poznatky o poruchách učenia stále rozširované. Ale ako to už býva, ani čo by si hrach na stenu hádzal. Je nevyhnutné, aby žiaci, ktorí nedokážu písať otázky a vzápätí na ne odpovedať dostávali predtlačené písomky. Jedna veľmi šikovná Pani Učiteľka, ktorá najlepšie vie ako sa má vyučovať však radšej diktuje test ako by si mala dať námahu a vopred ho napísať. Problémové deti nie sú v jej triede žiadnou výnimkou od ostatných a tak museli spolu so spolužiakmi na počuté otázky priamo odpovedať, čo je pre ne takmer nemožné. (Pani Slovenčinárka asi slabo na školení počúvala.) Ďalšou jej perličkou bolo, že brat nedostal známku zo slohu pretože mu s ním "evidentne pomáhala mama". Áno, čestne sa priznávame, že mu prepisovala text na počítači (čo má odporúčané v odbornom posudku psychológa) a dávala mu vety do správnych tvarov.
Iným pozornostihodným prípadom je učiteľka, ktorá rovnako nerešpektuje vyjadrenia lekárov. Predstavte si, že si vezmete človeka, ktorý Vám zatají svoj zdravotný stav a to veľmi vážny - epilepsiu. Dozviete sa to neskoro, keď je už druhé dieťa na ceste. Obe deti trpia touto závažnou chorobou, ale každé inak. Jedno je z nej natoľko precitlivelé, že častokrát odpadne. Druhé je zase nadmieru hyperaktívne. Napriek tumu, že špeciálne školení pedagógovia vysvetlia "radovým" učiteľom, závažnosť problému, mnohí to nie sú ochotní akceptovať. Hyperkaktívna dislektička musí celú hodinu nehybne sedieť, ak poruší nariadenia učiteľky je skúšaná pred tabuľou, alebo dostane poznámku, čo ju ešte viac vyprovokuje. Áno, učiteľka má odpracované svoje roky a najlepšie via ako na deti!
Takto to teda funguje v našom školstve, tí ktorí by mali byť múdri a sami nás majú niečomu naučiť, nie sú schopní pochopiť triviálne záležitosti. Nuž asi by bolo najlepšie, keby sami mali doma choré dieťa, denne sa s ním museli všetko učiť a napriek tomu by im nosilo zo školy zlé známky. Nezaškodilo by, keby si občas zo zúfalstva poplakali nad trápením vlastných detí a keby sa museli stýkrát doťahovať o odbornom posudku, ktorý učiteľka drží v ruke a napriek tomu ho nemieni rešpektovať.
NENAUČITEĽNÍ UČITELIA!