Nenažraný národ

V Nitre sa vysviacal nový kostol. Ľudia sa dlhé obdobie chodili modliť len do takej plechovky. Odbavili sa tu krstiny, prijímania, svadby, ale celé roky sa zbierali peniaze na riadny murovaný kostol. Napokon sa ho Klokočina dočkala. Vyrástol kúsok od starého provizórneho kostolíka. Na Natáliu ho konečne vysvätili. Slávnostnú omšu, ktorá trvala takmer tri hodiny celebroval nitriansky diecézny biskup Mons. prof. ThDr. Viliam Judák, PhD.
Po slávnosti sa v kostole konalo pohostenie. Bohato obložené švédske stoly ponúkali jedlo každému, kto mal záujem. Tu sa však ukázala prvá tvár národa. Spomeňme si na nezabudnuteľnú snímku z filmu Slunce, seno, erotika: „Nepokradeš Kelišova!“ „I prd velebnosti...“ Asi takto sa javili i veriaci v novom kostole. Chabrali zo stolov čo videli. Iste, dalo by sa to prepáčiť, keby iba jedli. Ale oni kradli! A to priamo v novom kostole! Vrhli sa na jedlo ako supi na mrcinu. Jedlo si brali domov na sobotný prípadne i nedeľný obed! Nie je to hanba národa? Skutočne sme tak lakomí, že musíme vziať všetko čo máme pred očami? Predpokladám, že jedlo čo by zvýšilo by sa zanieslo do útulkov. Najedli by sa skutočne hladní ľudia.
Počas celého pohostenia boli v kostole aj cirkevní predstavitelia. Ani tento pomyselný dohľad nekrotil jedákov. Jedno slovenské príslovie hovorí: „Najedol sa ako sedliak na hody“, iné: „Dotiaľ žerie, kým si prstom v hrdle nedosiahne.“ Podobnými prísloviami by sme mohli pokračovať do úmoru. Nie sú to len prázdne slová, vypovedajú o nás. Oj, a ako pravdivo. Samozrejme, nesmiem a ani si nedovolím hádzať všetkých do jedného vreca. Sú takí medzi nami, čo by sa od hanby prepadli, keby si z kostolného pohostenia navláčili domov. Avšak množstvo ľudí, ktoré sa tak pekne ukázalo v Nitre robí väčšiu vizitku ako niekoľko striedmych.
Zostáva nám dúfať, že keď sa inde bude svätiť kostol, ľudia sa vôbec nedostanú do tak veľkého pokušenia. Radej nehostiť, ako sa hanbiť!